Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Niekedy jednoducho musíte mať aj šťastie. V nie tak dávnej minulosti boli SÓLSTAFIR viac-menej záležitosťou pre znalcov podpovrchovej hudby. Autor ich začal viac vnímať v posledných povedzme troch rokoch, kedy na základe výborného „Köld“ čaru Islanďanov postupne podliehalo čoraz viac ľudí, vrátane neho. Napokon, neunikli ani pozornosti Francúzov Season Of Mist, ktorí v tom čase uskutočnili viacero zaujímavých „trejdov“.
Ťažko povedať, čím si vlastne štvorica zaslúžila takú pozornosť. Severanom nikdy nešlo o originalitu či novátorstvo. A keď v ich tvorbe prestaneme tieto veci hľadať, nezostáva nám toho veľa. Je to zvláštne, ale SÓLSTAFIR si jednoducho brnkajú a mlátia podľa svojho, no a ľudia, tým to z ťažko objasniteľných príčin sadlo a sú spokojní. Inak sa nedá vysvetliť nadšenie, ktoré na rozdiel odo mňa spočiatku zachvátilo väčšinu akosi nekritickej fanúšikovskej obce.
Tentoraz žiadna láska na prvý pohľad – síce nie je obzvlášť namáhavé prehrýzť sa tracklistom na koniec, no veľkorysá stopáž nie je ochotná čokoľvek uľahčiť. Ak by existoval akýsi tribunál s medzinárodnou pôsobnosťou, podrobujúci útrpnému právu tých, ktorí otravujú vzduch s viac ako 70 minútovými (dvoj)albumami, určite by som voči jeho existencii nemal námietky. Z každého pravidla však existuje výnimka. Je fakt, že táto nálož po celý čas príjemne plynie a navzdory možno až punkovej neučesanosti sa dobre počúva. To nech je Islanďanom ku prospechu a netreba to brať ako samozrejmosť.
Aj na „Svartir Sandar“ sa v zásade dočkáme postupov, ktoré slávili úspech už minule. A nejde o nič rafinovaného: zopár jednoduchých motívov, neraz tvoriacich skladby presahujúce desaťminútovú hranicu. Za normálnych okolností súdny človek zvraští čelo, lenže tým normálnym okolnostiam Islanďania nikdy dosť dobre nezodpovedali. Minimálne vďaka špecifickej, seversky zádumčivej atmosfére miest, odkiaľ pochádzajú a ktorú sa im aj tentoraz na oba disky podarilo prepašovať.
Svoje robia aj uhrančivo rezonujúce gitary s charakteristickým zafarbením. Presne takým, aké krásne vyniklo v inštrumentálke „Draumfari“ a podľa ktorého si v budúcnosti aj novú, neznámu skladbu viete v hlave zaradiť pod písmeno „S“. Naliehavé drevorubačské kreácie Adalbjorna Tryggvasona zasa pomáhajú príznačne gradujúcim inštrumentálnym plochám stupňovať tlak a podchvíľou sa striedajú s pokojnejšími, elegickými vokálnymi polohami, upokojujúc rozbúrenú hladinu.
Príkladom občasného zlyhania systému, zavše pripomínajúceho Occamovu britvu, môže byť spočiatku krásne zadumaná, no celkovo zbytočne rozťahaná, preumelkovaná, a preto vcelku nudná „Fjara“. Paradoxne oveľa kratšia, než vrcholné suity celej kolekcie, čo iba potvrdzuje tento nešťastný výber na pozíciu pilotného singlu. Čiernym koňom celého dvojalbumu je melancholický ambientný záver prvého disku „Kukl“, čo je narozdiel od tradičných úsekov vystlaných „veľkopriestorovými“ riffmi tak trochu prekvapivé. Počas stále studených jarných večerov však zahreje.
Mal som dlho problém doceniť album ako celok. Asi preto, že nepôsobí dostatočne zomknutým dojmom a než by ste si hodinku a štvrť s chuťou vypočuli v kompletnom znení, oveľa častejšie si deň iba tak osolíte náhodným kúskom z tracklistu. Tým viac potom platí, že ak vás SÓLSTAFIR nikdy nezaujímali, novinka neponúkne dôvod, prečo to s nimi skúšať. Komu ale ich hudobný prejav už pred časom zarezal, postupne príde na to, že aj „Svartir Sandar“ je v skutočnosti pripravená na oveľa viac vypočutí, ako by sa na prvý aj druhý pohľad mohlo zdať.
1. Ljós í Stormi
2. Fjara
3. Þín Orð
4. Sjúki Skugginn
5. Æra
6. Kukl
7. Melrakkablús
8. Draumfari
9. Stinningskaldi
10. Stormfari
11. Svartir Sandar
12. Djákninn
Diskografie
Ótta (2014) Svartir Sandar (2011) Köld (2009) Masterpiece Of Bitterness (2005) Black Death (EP) (2002) Í Blóði og Anda (2002) Til Valhallar (EP) (1996)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2011 Vydavatel: Season Of Mist Stopáž: 39:42 + 37
Produkce: Fredrik Reinedahl, Aðalbjörn Tryggvason Studio: Sundlaugin
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.